Prestaňme sa vyhovárať na veci okolo a začnime žiť

Niekedy sú okolnosti naozaj nepriaznivé a majú veľmi ďaleko od ideálu. Za posledné dva roky sme si toho celkom dosť odskúšali vďaka pandémii, nehovoriac o vojnovom konflikte u našich susedov. Skúste sa zastaviť a zamyslieť sa, koľkokrát ste si niečo odopreli, pretože:

• vonku je pandémia, nebudem cestovať,
• zúri pandémia, nepôjdem sa pozrieť za rodinou,
• cestovať znamená ísť na test alebo do karantény, radšej ostanem doma,
• ako sa mám teraz tešiť, keď na Ukrajine zúri vojna,
• …

Druhé zamyslenie by malo smerovať k tomu, koľkokrát sme s hnevom, so závisťou či opovrhnutím sledovali iných ako idú na dovolenku, ako sa bavia na party, ako išli na športové podujatie … ako žili, kým my sme si odopierali. A stále má veľa z nás pocit, že „ostať doma“ bolo to skutočné víťazstvo. Že obetovanie sa „pre vyššie dobro“ bolo to najsprávnejšie pre nás a pre spoločnosť.

Nedajme sa pomýliť. Nie som odporca protipandemických opatrení. Netvárim sa, že sa ma vojnový konflikt na Ukrajine nedotýka. Netvrdím, že mi je jedno, že sú stále krajiny, ktoré nemajú dostatok pitnej vody, jedla či zdravotnej staroslivosti. Len si nemyslím, že prílišná obeta z mojej strany čokoľvek na týchto veciach zmení. Zmierni ich. To áno, ale ako mám pomáhať, keď samú seba pomaly uvrhujem do depresívnych stavov z neschopnosti zabrániť všetkému „bôľu sveta“.

Najväčší prínos mám pre svoju rodinu, svoje najbližšie okolie i spoločnosť v čase, kedy som pozitívne naladená. Keď mám chuť a energiu „robiť“ v zásade čokoľvek, čo je v daný moment dôležité. A ak sa na to pozriem týmto pohľadom, tak na prvom mieste sú moje potreby, ktoré ma v tomto nastavení čo najdlhšie udržia alebo ma v prípade krízy do neho čo najrýchlejšie dostanú.

Moje odskúšané triky na zvládnutie krízového stavu:

• Získať kontrolu aspoň nad jednou vecou. V tomto prípade najradšej upratujem. Ideálne priestor, ktorý odkladám na neskôr pri bežnom upratovaní. Dobrý pocit z toho, že som sa do toho konečne pustila strieda vynikajúci pocit z dobre vykonanej práce. Vyskúšajte to. Alebo požehlite tú kopu prádla, ktorú neustále odsúvate na neskôr.
• Odísť. Nie navždy, ale aspoň na 30-45 minút z prostredia, kde vás atakujú úzkostlivé myšlienky. Najjednoduchšie je obliecť sa, obuť sa a ísť sa prejsť. Berte to naozaj ako prestávku. Nadýchnite sa, uvoľnite sa … alebo skúste sa z toho vykričať. K tomu naozaj musíte odísť z domu.
• Jazdite. Šoférovanie, bicyklovanie, korčuľovanie … to všetko sú aktivity, kde ovládate „niečo na kolesách“. Spája sa to aj s určitým rizikom, čo vás núti presmerovať svoju pozornosť z krízovej situácie niekam úplne inam.
• Nemám čas sa tým trápiť teraz. Presmerujte svoju pozornosť na to, čo je potrebné urobiť „pre prežitie“ a povedzte si, že po tejto úlohe sa tým budete trápiť… v podstate akékoľvek odsunutie pozornosti „zmenšuje“ veľkosť imaginárneho obra. Aj ten obor je v určitej vzdialenosti vlastne iba trpaslík. Pozor, neznamená to, že problémy nemáme riešiť. Len ich riešme v čase aspoň ako-takej duševnej rovnováhy alebo sa na to aspoň raz vyspime. Slnko totiž vyjde aj zajtra.
• Požiadajte o pomoc. Vyrozprávajte sa blízkej osobe. Požiadajte o načúvanie. Častokrát nám pomôže sa zo situácie vyrozprávať niekomu inému a získame úplne iný pohľad na situáciu.
• Požiadajte o odbornú pomoc. Úzkosť a depresia sú ochorenia, ktoré sú liečiteľné.

Vždy myslite na to, že máte svoju hodnotu. Vaše okolie si vás bude vážiť vždy len tak vysoko, ako vysoko si vážite vy samých seba. A ako teda začať žiť?

Vždy bude „niečo“ – hlad, pandémia, vojna, zemetrasenie, hromadná havária … svet je príliš veľký na to, aby bolo vždy všetko super. Aj u nás na Slovensku bude občas búrka, alebo príliš pražiť slnko, alebo budú drahé jahody, byty, benzín … vyberte si, čo chcete. Ja si vyberám môj až fatalistický prístup k životu. Neviem, koľko mám času na tomto svete. Môžu to byť desiatky rokov, ale aj desať mesiacov, desať dní, či len desať sekúnd. Ja to neviem. A rovnako tak ako ja, to pravdepodobne neviete ani vy. Nech je to akokoľvek dlho, a ja som za každý moment vďačná, odmietam obetovať čo i len minútu tohto času spochybňovaním samej seba, strachu z čohokoľvek neopodstatneného (a nie, nepôjdem skočiť s padákom, toho sa fakt bojím :)) a strachu robiť veci, ktoré milujem.