Nezabudni…

Neviem, či je tento článok určený viac pre vás alebo pre mňa. Netajím sa tým, že tento môj lifestylový blog využívam na to, aby som sa vypísala zo svojich emócií. Aby som si niekam poznačila poznámky, ktoré by som si chcela zapamätať, pretože viem, že sa objavia na skúške v tej najnevhodnejšej situácii. A nie je tomu inak ani dnes. Je 4:55, ja som už dve hodiny hore, nemôžem spať … tak sedím za počítačom, odpovedám na e-maily a píšem. Aby som nezabudla.

Kritika mojej povahy

Som človek, ktorý rád a veľa pomáha. Rada a často naviac pracujem na projektoch, na ktorých sa podieľam. Veľmi často nad rámec dohodnutej spolupráce. Skrátka chcem, aby to dobre dopadlo. Neuvedomujem si to. Mám naučené sa usmievať, opýtať sa, či niekto nepotrebuje pomôcť, a potom to už ide z kopca. Nechcem krivdiť ostatným, je úplne prirodzené, že keď takého človeka stretnete, tak nemáte pocit, že mu nakladáte na plecia viac ako unesie. On (v tomto prípade ja) vám to v ten moment nevie povedať. Neuvedomuje si to.

Mne osobne to začína zapínať v momente, keď musím chodiť spávať zavčasu, keď sa pristihnem, že nestíham to, čo by som chcela. Že nemám čas si ísť zacvičiť. Že si po večeroch objednávam pizzu, lebo nie som v stave uvariť si zdravú večeru (nehovoriac o tom, že som celý deň nič nejedla). Skrátka, keď moje základné životné potreby nie sú naplnené.

Nie, nie je to vina nikoho iného, len moja. JA som zle nastavila hranice. JA som vám povedala, že vám pomôžem. JA som to sľúbila aj sama sebe. JA to chcem dodržať.

Ou … nechcem to dodržať

Pretočíme to pekne na začiatok. Ak sa dohodneme, že vám upracem kuchyňu a vy sa ma spýtate, či nepomôžem aj s obývačkou, pravdepodobne vám nepoviem nie. Keď k tomu ale ešte prihodíte spálňu, špajzu, toaletu a kúpeľňu, nehovoriac o vypratávaní pivnice, tak verte tomu, že vám už nikdy neprídem pomôcť s uprataním kuchyne. Majme mieru.

Často sa mi to stáva v práci. Jedna otázočka sem, jedna malá rada tam a zrazu som za všetko zodpovedná. Len tak sme sa nedohodli. A v určitom momente pohár mojej trpezlivosti pretečie. Potom už niet cesty späť. V tom momente sa buď vrátime k dohodám, povieme si, ako dotiahneme otvorené témy, kto a ako ich prevezme … alebo dohody zmeníme. Ale dohoda je vždy dohoda. Nie je to jednostranný akt, ktorý môže jedna alebo druhá strana urobiť bez následkov.

Následky

Naučila som sa podávať kyslíkovú masku najskôr sebe. Doslova. Mám doma kyslíkový generátor a ak mi to deň umožňuje, tak ho na 30 minút používam. Kyslík je super. Pomáha pri výkone viac ako káva či redbull. Nehovoriac o reakcii vášho žalúdka. Ten ho zbožňuje (a naviac rýchlejšie potom strávi tú pizzu 🙂 ).

Následky pracovného preťaženia znášam v prvom rade ja – som unavená, apatická, neschopná racionálne uvažovať, nevrlá, nepríjemná. Potom moja najbližšia rodina – manžel, rodičia, sestry. Priatelia, na ktorých nemám čas. Šport, ktorý nestíham praktizovať. Kaderníčka, ku ktorej nemám čas ísť. Lekár, ktorého som už trikrát odložila… Toto je môj problém. Ten musím vyriešiť. Ak toto bude v poriadku, potom moja „kyslíková maska“ plní svoju funkciu a ja vám môžem pomôcť.

Nesnažte sa mi ju strhnúť z tváre a hovoriť, že to nie je podstatné. Pre mňa toto podstatné je. Ak pre kohokoľvek nemám dostatok hodnoty na to, aby som toto mala k dispozícii, potom len: „Ďakujem, dovidenia.“