Snáď to teraz nevyhodíme?!?

Určite to poznáte a s touto vetou ste sa v detstve či v dospelosti aspoň raz stretli. Prípadne s jej obmenou: “Neodídeš od stola, kým to nezješ.” Obe jej variácie však v nás akoby zabíjali prirodzený pud hladu – ten, ktorý nám hovorí, že jeme iba dovtedy, kým cítime pocit hladu. Častokrát sa stretávame s tým, že oči jedia – máme chuť, navyknutí množstvo (prípadne v trende súčasnej doby – viac je lepšie) a jeme a jeme. Ja osobne mám problém zastaviť samú seba v momente, kedy je predo mnou navarené obľúbené jedlo.

V čase testovania samej seba (rozumej korona karanténe) prišiel rad aj na jedlo. Tentokrát dávam bokom výčitky svedomia za vyhadzovanie jedla (a po prvých pokusoch aj posúvanie niekomu v domácnosti) a jem iba do prvého momentu pocitu nasýtenia. Áno, viem, ten sa zvykne dostaviť v reále asi 15-20 minút po poslednom vhodnom súste, ale nemôžeme mať všetko a hneď.

Pointa celého pokusu je pomerne jednoduchá – som v pravom slova zmysle jedák. Mám svoje obľúbené jedlá, ktoré proste nie sú súčasťou žiadnej diéty a v momente uvoľnenia režimu nastupujú. Nechcem sa obmedzovať vo výbere. Som si istá, že tak ako funguje moja “klapka na alkohol” (keď mi stačí, jednoducho nemám potrebu ďalej piť), tak by mohla fungovať aj moja klapka na jedlo. Iba sa musím zastaviť, spomaliť a počúvať svoje telo.

Klapka, klapka, kdeže si?

Úprimne priznávam, že ľahšie ju pociťujem pri jedlách, ktoré nepatria do tzv. prvej voľby. Nezvyknem raňajkovať a napriek tomu častokrát nepociťujem hlad. Dnes som počúvala, čo moje telo chce. Počkala som si na pocit hladu, naložila trochu z obeda (knedľa, svetlá kapusta, bez mäsa – toto nie je ten typ, ktorý by som vôbec jedla) a pekne za stolom som začala jesť. Stačila jedna knedľa a trochu kapusty. Bola som najedená.

Klapka teda reaguje asi na to v akom stave je žalúdok – keď je po noci a predpoludní stiahnutý, stačí mu menej na nasýtenie. Za normálnych okolností by som zjedla celú porciu, roztiahla si žalúdok a pri najbližšom jedle by som ho v rovnakom množstve naplnila. Lógiš 😇

A ako bude pokračovať hľadanie klapky? Sama neviem, ale budem sa snažiť odlíšiť hlad od “chuti na niečo”. Tých chutí je totiž pomerne dosť (a bez fungujúcej klapky ma to opäť raz privedie k masakrálnemu obmedzeniu v strave, aby som sa opäť zmestil do oblečenia.

Ďalšie jedlo si ma počkalo „presne podľa tabuliek“ a múdrych ľudí, že treba jesť každé tri hodiny. Úplne akoby moje telo malo nejaké vnútorné hodiny, ktoré začali odbíjať. Nehovorím, že som počas tých troch hodín neuvažovala, čo budem dnes „ešte jesť“, ale nebol to v pravom slova zmysle hlad. Ten som spoznala podľa momentu – potrebuješ jesť a je ti v podstate jedno, čo to bude. Vedela som teda, že riešim hlad a nie „chuť na niečo“.

Zaujímavé zistenie som skúsila „korunovať“ jedlom prvej voľby. Biele pečivo s maslom, to kedykoľvek. Zvyčajne si dve malé žemličky rozkrojím na polovice každý kúsok individuálne natriem hrubou vrstvou masla a hody sú na svete. Dnes som skúsila začať jednou. Pekne som spravila všetko ako zvyčajne, ale … ! Sadla som si za stôl a pekne v tichu som pomaly jedla. Užívala som si každú chuť, ktorá mi pristála na jazyku a čuduj sa svete už po prvej polovici som mala pocit, ktorý som si zapamätala (to bola prvá mikroklapka v rovine hlásenia, že telo eviduje, že jem). Po druhej som sa už cítila nasýtená a, čuduj sa svete, stačilo.

Uvidíme, ako bude toto hľadanie klapky štíhlosti pokračovať. Moje najväčšie „cravings“ – chute na špecifické, nezdravé jedlá bez základu v podobe hladu – prichádzajú vo večerných hodinách. Väčšinou, keď už je všetko urobené a pozeráme nejaký film alebo seriál. Kým v priebehu dňa sa viem niečím zamestnať, aby som tieto cravings potlačila, večer je to oveľa náročnejšie. Jedna z „karanténnych“ úloh je teda nemyslieť na jedlo, keď nemám čo na práci 🙂

Človek je prirodzene chudý

Táto veta mi pred dvoma či troma dňami zmenila pohľad na všetky procedúry chudnutia. Ďakujem, Lucka. Otázka je len to, čo pre to konkrétne telo znamená “chudosť”. Alebo ktorý signál tela považujeme sa tú pomyselnú klapku, ktorú sa rozhodneme poslúchnuť.

Už nežiarlim na vychudnuté modelky, fitness tehličky na športovkyniach, štíhle nohy baletiek či žien, ktoré cvičia pilates alebo jogu. Vnútorne sa snažím nastaviť na hľadanie svoje klapky štíhlosti.

Prečo práve v tomto období? Môjmu aktuálnemu šatníku vládnu tepláky (od dnes aj kraťasy) a tričká. Nie sú v ňom žiadne obmedzujúce pevné nohavice či sukne. Mám čas na omyly. A hoci dúfam, že toto obdobie už nebude dlho trvať, verím, že do jeho konca budem svoju klapku chudosti poznať natoľko, že výjazd na spoločenskú udalosť s občerstvením nebude pre mňa jasný cheat meal v trvaní niekoľkých hodín.

Ak ste sa po prečítaní rozhodli svoju klapku štíhlosti hľadať tiež, držím vám palce 🙏