Lockdown II. – Deň D+2

Termín „plánovanie“ stráca svoj význam. Kým ešte pred 11:00 som riešila, že zajtra pôjdem do práce, pred obedom som sa dozvedela, že ostávam doma. Od augusta je to tretíkrát, kedy (ne)dobrovoľne obmedzujem už tak môj obmedzený pohyb a čakám na výsledok testu kolegyne, s ktorou som strávila v jednej miestnosti len párkrát pár minút.

OK, takže neplánujem a začínam si užívať prítomnosť ako takú. Možno je to ideálna „liečba“ pre moju potrebu všetko dlho a do hĺbky rozoberať. Teraz sa mi chce písať článok, tak ho napíšem. Teraz sa mi nechce nič robiť, tak nič nerobím. Základ je byť spokojný v danom momente. Tu a teraz. Čo bolo, bolo. Už to nezmeníme. Čo bude? To netuší v tomto momente asi nikto. Bude ale presne tak, ako má byť. A my sa tomu prispôsobíme.

Začína mi byť trochu zima, ale pripisujem to zvýšenej hladine lenivosti. Tá ma, mimochodom, v minulosti viedla k efektívnym zlepšovákom mojej práce. Už sa teším na to, čo mi prinesie tentokrát. Zatiaľ sa (len v mojich myšlienkach) venujem zredukovaniu a aktualizácii kontaktov v mojom telefóne. Z 3 863 by som chcela mať do konca roka 3 000. Ak budem striktná, tak by sa mi to mohlo podariť. Nie, väčšinu z týchto kontaktov nepoužívam, ale mám ich pre „strýčka príhodu“. Keďže existuje google a dobrí kamaráti a GDPR, v mojom telefóne byť nemusia.

Inak dnes bola celkom nuda. Dopozerali sme tretiu sériu The Crown, štvrtá bude až 15. novembra. Zajtra mám jedinú úlohu – nájsť nový seriál na Netflixe. Začína to byť problém, väčšinu sme videli počas prvého lockdownu. Nové série nepribúdajú tak rýchlo, ako by sme si predstavovali. V krajnom prípade začneme pozerať DVD a bluray disky, ktoré môj muž zbiera. Len neviem, či ma to bude takto baviť.

Dnes som sa na pás nedostala. Nechcelo sa mi. Nemám vyťaženie, nechce sa mi.

Pokračujeme v našom novom zvyku. Dnes len večer pri správach. Treba si zachovať mieru.

Spravila by som si nejaký plán prác na zajtra. Ale plánovanie stráca svoj význam.