Život funguje ako sínusoida

Raz sme hore, raz dole. Tak je to vždy. Nemôže byť všetko na stopercent dobré alebo na stopercent zlé. Niekedy sa blížime k vrcholu v dobrom smere, inokedy smerujeme k pomyselnému dnu. A nie vždy sa vieme udržať v pomyselnej rovnováhe. Sme ľudia a prirodzene vždy chceme niečo viac v nejakom smere.

Napríklad ja osobne by som sa celkom tešila, keby som dokázala držať štandardnú výkonnosť na úrovni aspoň piatich dní v kuse. Neviem to. Som úplný extrémista. Jeden deň idem na maximum a ťahám do poslednej možnej minúty absolútne naplno. V iný deň splním ledva základné úlohy a už ma „láme“.

Dnes sa deň podobal veľmi tej druhej fáze. Aspoň som mala z neho taký dojem niekedy okolo 15:00, kedy som si dávala obligátnu siestu. A teraz večer pri sumarizácii toho, čo som spravila a toho, čo ma zajtra čaká si dovolím povedať, že nikdy sa nemýlim viac, ako v momente, keď sa snažím hodnotiť svoju prácu podľa toho, koľko oddychu som si v daný deň mohla dopriať.

Nemôžem povedať, že by kľúčové úlohy neboli splnené. Sú. Tie, ktoré nie sú, budú splnené zajtra dopoludnia. Ale až potom, čo sa vyspím, skoro ráno vstanem a presuniem sa 120 kilometrov do môjho druhého pracovného života.

Ak ma lockdown, alebo podľa správnosti núdzový stav, niečo učí, tak je to vážiť si svoju prácu nie podľa toho, ako dlho ju trvalo vykonať, ale podľa toho, že je vykonaná.

… a to je pre dnešok všetko priatelia. Idem sledovať druhý polčas futbalového zápasu Česko – Slovensko.

PS: Kosačku sa podarilo dnes pomerne jednoduchým úkonom oživiť.